He is a villain of the devil's law - 19. kapitola

29. července 2013 v 17:05 | Michell |  He is a villain of the devil's law




Toto som vážne posrala. Nie, to je slabé slovo. Bože, prečo niekedy nemôžem premýšľať pred tým, ako niečo urobím. Do svojej izby som vbehla s myšlienkou, že mám pred Zaynom náskok. Teda, aspoň som nevedela o tom, že sa za mnou rozbehol a dohnal ma, až dokým mi nezabránil v zatvorení dverí. Odsotil dvere a tým aj mňa, keďže som ich pevne zvierala a pozerala na neho ako na vraha.

Prečo ako? On je vrah a presne ten istý vrah sa ma teraz pokúša, pravdepodobne zabiť. Ale veď mi vravel, že by ma nezabil. Čo sa ale dá čakať od tak extrémne náladového človeka, ktoré som ja vytočila na najvyššiu možnú mieru. Bála som sa, že ma v amoku zaškrtí, či odvedie ku chodom a z nich zhodí. Má tu toľko možností. Môže si vziať nožík a vykuchať ma ako rybu od krku po brucho. Možno by si užil pohľad na moje vnútornosti.

Zayn nie je žiadny psychopat, nadával mi ten istý hlások v mojej hlave, ktorý sa ho dnes už minimálne trikrát zastal. Keď som tak pozerala na jeho zlostný výraz a oči, ktoré ma prepaľovali samou nenávisťou, nebola som si tým taká istá. Odrazu sa vytratili aj všetky slová o tom, ako by mi neublížil. Zostal iba strach z mojej a hnev zo Zaynovej strany. Civeli sme na seba bez pohybu. Nohy akoby mi prirástli ku drevenej dlážke.

Zato Zayn sa začal až nebezpečne približovať. Usmieval sa škodoradostne a víťazne zároveň. Vyzeral ako šelma, ktorá vie, že ma na lopatkách svoju korisť. Presne v takejto pasci som bola ja. Nebolo úniku. Začala som ustupovať, hoci to som bola asi veľmi naivná, keď som si myslela, že mi to pomôže. Buď ma zastaví Zayn alebo posteľ, ktorá ma naozaj zastavila, keď som na ňu prudko dopadla.

Začala som sa na nej posúvať čo najďalej od neho, no to už Zayn stál veľmi blízko a položil mi ruku na kotník, čím ma zastavil. Bez dychu som na neho pozerala, no on namiesto do očí, hľadel na moje telo. Teraz som mu bola vážne vystavená a môžem si za to sama.

"Čo všetko by som ti teraz mohol urobiť" olízal si spodnú peru a rýchlo mi pozrel do očí. Jeho prsty prešli cez celú dĺžku mojej nohy a zastavili sa až na zapínaní čiernych džínsov. Netušila som čo má v pláne, ale jedno som vedela. Nech je to hocičo, nebude sa mi to páčiť. Zayn vypil dosť veľa alkoholu a vďaka mojej hlúposti sa rozčúlil. Neuvažuje racionálne a všetky jeho predsavzatia a morálne zásady ohľadne znásilňovania môžu ísť v túto chvíľu, do riti. A kto za to mohol? Predsa ja!

Jeho dlhé prsty sa zakvačili o lem mojich nohavíc. Čakala som, že ich bude chcieť rozopnúť, no on nimi iba trhol a tým si ma presunul celom ku sebe. Rukami sa opieral vedľa môjho tela a jedno jeho koleno presne pasovalo medzi moje stehná. Necítila som sa príjemne, vôbec nie. Stále som si ale snažila nahovárať, že mi neublíži. Presviedčala som samú seba, hoci jeho výraz tváre teraz svedčil o opaku.

"Čo mám s tebou robiť, keď nechceš byť poslušná?" pošepkal celkom blízko mojej tváre chladným hlasom. "Vieš o tom, že si ku mne ešte nikto nedovolil to čo ty" prehovoril po chvíli. "Bolo zopár ľudí, ktorý nepreukazovali potrebný rešpekt voči mojej osobe, ale žiadny z nich si nedovolil to čo ty" jeho tvár zmizla z môjho zorného poľa. Presunul sa ku môjmu krku, z ktorého najskôr odstránil vlasy. Špičkou nosa sa pohyboval po hrane čeľusti a nižšie.

"Chcela by si vedieť, čo sa s tými ľuďmi stalo?" opýtal sa až príliš milým hlasom. "Sú mŕtvy" keď to vylovil, bez toho aby ukázal nejaký súcit, či výčitky svedomia, polialo ma horko. Vedela som presne kam mieri. "Tak mi povedz, prečo teba, by malo minúť potrestanie" opýtal sa a znova mi pozrel do očí.

"Zayn, prosím" pokrútila som hlavou a snažila sa zahnať slzy. Teraz plačeš, keď si si zavarila, skríkol na mňa otravný hlas v hlave.

"Čo prosíš?" opýtal sa pobavene. On si to vlastne užíva. To, že som mu dala nejakú zámienku mi opäť robiť zo života peklo. Keď sme sa pri večeri normálne - v celku normálne - rozprávali, to bola pre neho nuda. Toto je to pravé vzrušenie a adrenalín.

"Nechaj ma" pôsobila som skôr, akoby som iba otvárala ústa, ako ryba na suchu. Hlasivky ma odmietali poslúchať, vlastne tak ako zvyšok tela. Ak by som opäť našla časť môjho mozgu, ktorá ovláda všetky svaly v mojom tele, isto by som ju použila a začala sa brániť. Teraz som bola zaneprázdnená prosbami o milosť.

"Daj mi dôvod prečo by som to mal urobiť. Práve som ti vysvetlil ako sa majú veci a čo robím s ľuďmi, ktorý ma nerešpektujú" vyštekol na mňa. "A ty sa ešte opovážiš povedať mi, aby som ťa nechal?"

"Ty si mi urobil ešte oveľa horšie veci" povedala som potichu. Vďaka blízkosti našich tvári ma ale počul. Jeho výraz stvrdol a ja som vedela, že aj toto bola veta, ktorú som si radšej mala nechať pre seba.

"A ešte len urobím" prehovoril s tichým varovaním v hlase. Postavil sa z postele a ja som dúfala, že jeho trest príde o niečo neskôr. Že si to najskôr premyslí a možno do tej doby vychladne. To som sa ale veľmi mýlila. On si nič neodkladá, nikdy neodpúšťa a nemá zmilovanie.

Hlavu mi vyvrátilo do strany, keď jeho ruka s plesknutím dopadla na moje líce. Neviem či to bola iba bolesť, ktorá momentálne ochromila moju myseľ, ale mala som pocit, že keď som zahliadla jeho tvár, videla som v nej ľútosť. Skôr by som to ale zvalila na svetelný klam, pretože on niečoho takého nie je schopný.

Jeho ruka sa zaborila do mojich vlasov, aby ma mohol zodvihnúť z postele, na ktorej som po jeho rane odovzdane ležala. Bolestivo som vykríkla, keď ma hodil na tvrdú dlážku. Nemala som ani šancu využiť reflexy, takže som zatiaľ neporanenou časťou tváre pristála na drevenej podlahe. "Už nikdy na ma nepokúšaj znova udrieť" zakričal. "Vravel som ti, že keď sa so mnou pokúsiš hrať svoje hry, tak ja budem hrať ešte tvrdšie" zopakoval mi svoje slová, ktoré mi vravel iba pred pár hodinami.

Pomaly som sa pozviechala a podoprela sa na rukách. Veľmi dlho som sa na nich neudržala, pretože Zayn teraz pre zmenu použil päsť. Narazil mi ňou do brady, pričom mi o seba nepríjemne cvakli zuby. Pred očami sa mi zatmelo, no potom opäť vyjasnilo, keď som cítila kopanec do brucha. Bože, toto hádam nie.

"Dúfam, že si pochopila, čo som tým všetkým chcel povedať a že ja svojimi slovami nerád plytvám" prehovoril zadýchane. Ležala som na podlahe a na jazyku cítil pachuť krvi, ktorá sa mi miešala so slinami a slzami.

"Nenávidím ťa" zašepkala som z posledných síl, keď bol na odchode. Jeho kroky sa zastavili, no inak som nemala možnosť vidieť ako sa tvári alebo čo robím.

"A nie si prvá, ani posledná" odvetil pokojne a bez ďalšieho slova proste odišiel. nechal ma tam ležať na podlahe ako kus odpadu. Presne tak som sa aj cítila. Ak nič.

Zayn´s POV

Vybehol som z izby ako zmyslov zbavený. Stále som cítil nehoráznu zúrivosť, ktorú som nedokázal ovládať ale na druhej strane som počul jej bolestivé kňučanie, ktoré ma nútilo cítiť sa ako sviňa. Ale čo som mal robiť? Nespočetne veľa krát som jej vysvetľoval, aby ku mne prechovávala patričný rešpekt, ale on sa nepoučila.

Ak by to bol niekto iný, už by mal zrejme guľku v hlave a mozog po celej stene. Ak by som ju nechal iba tak bez trestu, nikdy by sa nepoučila a hádam, že by sa to ešte zhoršilo. S čím by prišla nabudúce? Nadávala by mi? Udrela by ma znova? Samozrejme, že áno. Z čoho iného sa má poučiť! Ak by sa to nejakým spôsobom dostalo von, ľudia by si začali vravieť, že som slaboch, ktorý si už ani nevie urobiť poriadky. To som nemohol dovoliť. Na svojej reputácií som pracoval dlhé roky, preto nedovolím nejakému malému, bezvýznamnému dievčaťu, aby to všetko zničila za pár dní.

Stačilo, že som sa sám pred sebou cítil ako zbabelec. Nedokázal som ju zabiť, tým som si bol istý. Nie je to preto, že by som k nej niečo cítil, to určite nie. Je to skôr z ľútosti, z toho, že ešte stále ma baví a tiež preto, že som od nej nedostal to čo som chcel od prvého momentu čo som ju uvidel. Jej telo.

Teraz som sa aspoň uspokojil tým, že som ju vystrašil, spôsobil som jej bolesť. Možno som krutý a odporný, ako mi už niekoľko krát povedala, ale skrátka som taký. Vošiel som do svojej izby a vyzliekol si tričko. Zvalil som sa na posteľ a premýšľal nad tým, či ma dnes viac ako to, čo urobila, vytočilo poznanie, že by som ju nedokázal smrteľne zraniť. Chýbala by mi? Možno chvíľu áno, celkom som si na ňu zvykol, ale isto by som to po pár týždňom úplne vypustil z hlavy. Vo svojej hĺbke ale cítim, že zabiť ju by nebolo správne, že by som mal výčitky svedomia, ktoré ku mojej práci nepatria a ja som ich nikdy ani nemal.

Nenávidím takéto zmätené myšlienky, ktoré mi priviedla v deň, kedy mi vstúpila do života. Možno by mi nikto ani neuveril, ale ona je vlastne prvá žena, ktorú som kedy udrel. V brandži, v ktorej pracujem sa veľa žien nenachádza, aspoň ja som sa so žiadnou nestreto a tie, ktoré sú mimo nej som nemal dôvod udrieť. To, že ich vystraším je niečo iné ale Diana je prvá a veľmi hrdý na to nie som, ale bolo to v mojom vlastnom záujme. Vtedy som musel poprieť všetko, čím som nikdy nechcel byť a stalo sa.


Uvedomoval som si, že teraz ma bude nenávidieť ešte viac ako doposiaľ. V hlave sa mi stále premietali tie dve slová, ktoré vyslovila iba pred chvíľou. Jej ublížený a bolesťou nasiaknutý hlas, do ktorého ale dokázala vložiť toľko zášti voči mojej osobe. Premýšľam nad tým, čo by sa stalo, ak by som ju vtedy nestretol. Musím uznať, že na pohľad taká obyčajná mladá slečna dokázala do môjho už aj tak dosť hektického života priniesť ešte viac adrenalínu.
 

14 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Veronika Veronika | 23. září 2013 v 18:32 | Reagovat

ja nemam slov.nemožem odtrhnut oči od tejto poviekdy :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama