He is a villain of the devil's law - 20. kapitola

29. července 2013 v 17:06 | Michell |  He is a villain of the devil's law



Diana´s POV

Bolo už pol deviatej ráno a ja som ešte stále bez pohnutia sedela na balkóne v mojej izbe. Ani som sa po včerajšom incidente so Zaynom nepokúšala zaspať, aj tak by som to nedokázala. Bála by som sa čo i len zažmúriť oko zo strachu, že by mohol do mojej izby vraziť s pocitom, že ma potrestal málo.

Ja som si myslela presný opak. Rany, ktoré mi včera spôsobil sa budú hojiť veľmi dlho. Rozseknutá pera a na brade obrovská modrina, ktorá ale nebola tak veľká, ako tá na bruchu. Znechutene som zvraštila obočie, keď som si spomenula na odporný a podlý ťah z jeho strany, keď mi vrazil jeho čiernu tenisku v krutej rane priamo do brucha.

Má vôbec nejaké city? Je vôbec nejaký človek, ktorý aspoň trochu dokáže cítiť súcit, schopný niečoho takého? Sama som sa presvedčila, že Zayn toho schopný je. netušila som, čo od neho teraz čakať. Toto bolo najkrutejšie zaobchádzanie z jeho strany, akého som sa za ten čas dočkala. Mohol by ma aj zabiť? Popravde v tejto chvíli, by som všetko - dokonca aj toto riešenie - brala viac, ako stráviť tu s ním osamote ešte niekoľko dní.

Podľa všetkého je Zayn už hore, pretože som počula nejaké zvuky z jeho izby, zatváranie a otváranie dverí a jeho hlas, keď zrejme s niekým telefonoval. Bolo mi jedno kde je, ak sa už nikdy nebude nachádzať príliš blízko mňa. Najlepšie by bolo, ak by na mňa ani nepozeral, nerozprával na mňa, nepokúšal sa o nejaký iný kontakt. Dokonca ani vtedy, ak by mi mal v pláne posielať papierové lietadielka.

Zayn sa však tváril, akoby sa včera večer nič nestalo. Vošiel do mojej izby a následne aj na balkón, keď ma nenašiel vo vnútri. "Raňajky sú na stole" ozval sa a v jeho tóne, či výraze nebol nijaký náznak po ľútosti, či výčitkách svedomia. Skrátka bol zase raz jeho výraz dokonale chladný, ukazujúci iba kamennú masku človeka, ktorého sa nedotkne nič. A ak by sa tak náhodou aj stalo, určite to neukáže na povrchu.

Nijako som neodpovedala, iba som odvrátila pohľad a ďalej pozerala ku lesu, ktorý zo všetkých strán ohraničoval dom. Nemala som v pláne správať sa, akoby sa nič nestalo, pretože sa salo. "Ignoruješ ma?" opýtal sa. V duchu som sa uškrnula nad jeho idiotskou otázkou.

Opäť som nič nepovedala, nepohla sa. Zhlboka sa nadýchol, akoby povolával z útrob svojho tela všetku trpezlivosť, aby aj naďalej zachoval pokoj. "Fajn, keď ma chceš ignorovať, pokojne to rob, ale jesť by si mala" ešte chvíľu čakal, či sa ozvem alebo sa na neho aspoň na pár sekúnd pozriem, no keď som nijako nereagovala, s hlasným buchnutím dverí opustil izbu.

Neplánovala som ísť dolu a už vôbec nie jest. Nielenže som nemala chuť, ale ani náladu byť v Zaynovej spoločnosti. Celý deň som sedela na balkóne, iba občas som sa na chvíľu presunula do izby, či navštívila toaletu. Zayn ma už nevolal ani na obed, ani na večeru, no keď som okolo pol desiatej začula buchnutie jeho dverí, vedela som, že teraz je môj čas.

Čo najtichšie som sa vydala dolu schodmi. Nechcela som, aby využil situáciu, kedy by ma mohol stretnúť mimo mojej izby. Isto by sa tváril aká veľká náhoda to je, no aj tak by som presne vedela, že to nebolo nič iné, ako jeho zámer.

Prešla som cez halu, v ktorej som sa ale okamžite zastavila. Vážne som bola taká zaneprázdnená premýšľaním o Zaynovi a všetkom, čo sa s ním spája, že som si vôbec nevšimla telefón, ktorý na mňa teraz priam volal, aby som ho použila? Začala som sa obzerať všade okolo seba. Prišlo mi to až príliš jednoduché na to, aby to bola pravda. Iba tak zapojená pevná linka v dome, v ktorom sa určite nájde jedna osoba, ktorá by ju využila na privolanie pomoci. Práve to som mala v pláne. Zavolať políciu alebo moju sestru.

To, že by som ako prvé vytočila trojmiestne číslo na políciu, som okamžite zavrhla. Sú na Zaynovej strane a ak by som sa vďaka ich pomoci dostala von, bolo by to preto, aby ma mu mohli znova dovliecť ako na striebornom podnose. To teda nie. v tejto chvíli mám iba jednu príležitosť, ktorú nesmiem premeškať.

Rýchlo som šla ku telefónu a zodvihla ho, ibaže sa zdalo, že je hluchý. Nepípalo v ňom, bolo tam absolútne ticho. Dokonca aj keď som vytočila akékoľvek číslo, nestalo sa nič. Rozčúlene som s ním treskla o stôl - asi hlasnejšie ako by som mala. Ako som mohla byť tak naivná a znova nadobudnúť pocit, že v mojom živote by som niekedy mohla mať aj takéto šťastie.

Chcelo sa mi až plakať z toľkej nespravodlivosti a tiež vlastnej hlúposti. Ten jediný pohľad na krásnu bielu vecičku so šnúrou, ktorá by mohla byť moja vstupenka von, mi dodala toľko nádeje. A teraz, keď sa to rozplynulo tak rýchlo, ako to prišlo, mi z toho všetkého bolo zle.

Telefón som opäť položila na svoje miesto, aby si náhodou Zayn nevšimol, že som sa s ním pokúšala manipulovať. Myšlienka na neho mi do tela nahnala toľko zúrivosti, až som sa musela poriadne prichytiť stolíka. V tejto chvíli som mala chuť nabehnúť ku Zaynovi a stĺcť ho viac, ako on mňa. Naštval ma fakt, že urobil čokoľvek, aby som aj naďalej zostala odrezaná od sveta a v tomto dome, v tejto divočine, som bola dokonca závislá aj na ňom samotnom.

Tešil ho fakt, že mi môže kontrolovať život. som presvedčená, že ak by som teraz prešla ku vchodovým dverám, boli by zamknuté. A kľúč? Ten je isto v neustálom držaní Zayna Malika, ktorý si všetkými možnými spôsobmi zaručil, že tu zostanem.

Z premýšľania ma vytrhol až hlasný pípavý zvuk z telefónu, ktorý som doteraz pokladala za nepoužiteľný. Ako je ale možné, že zvoní. Žeby ho Zayn upravil iba tak, aby sa nedal použiť pri niekoho volaní, ale na prijímanie hovor je stále funkčný? Dá sa niečo také vôbec? Popravde som už ničomu vo svojom živote nerozume. Všetko a všetci sa so mnou zahrávajú, manipulujú mnou a ja sa z ich lepkavých sietí neviem nijako dostať.

Skúsila som teda šťastie, že by to mohol byť niekto, kto by mi pomohol. Hoci to som zavrhla skôr, ako sa tá myšlienka v mojej hlave zrodila. Chvíľu som váhala, ale nakoniec som telefón predsa len zodvihla. "Prosím" ozvala som sa potichu a pomaly.

V telefóne zostalo úplné ticho. Vlastne okrem jediného zvuku a to bolo naozaj veľmi hlasné dýchanie človeka, ktorý sa do tohto domu dovolal. Takmer chrčal do slúchadla, no nič nepovedal. "Halo, kto je tam" skúsila som to znovu.

"Diana" ozvalo sa zašepkanie. Vykríkla som, keď mi slúchadlo vypadlo z rúk. Čo to má byť? Srdce mi búšilo takmer až v spánkoch a do hlavy sa mi nahrnula krv. Kto to volal? Akoto, že poznal moje meno?

"Diana" znova niekto zopakoval moje meno a trvalo mi hodnú chvíľu, kým som si uvedomila, že už to nejde z hluchého telefónu pri mojich nohách, ale spoza môjho chrbta. Rýchlo som sa otočila a hľadela do Zaynovej nechápavej tváre. "S kým si sa rozprávala"

"S - s nikým" zaklamala som. Možno by som mu mala povedať o prapodivnom telefonáte neznámeho človeka, ktorému ale zrejme ja nie som tak neznáma. Ako inak by mohol poznať moje meno?

Zayn sa s nakrčeným obočím obzeral okolo a hľadal nejaký dôkaz, že klamem. Telefón padnutý pri mojich nohách ho upútal takmer okamžite a na jeho tvári vyvolal škodoradostný úsmev. "Skúšala si volať o pomoc?" zachechtal sa. "Nenamáhaj sa. Ten telefón nefunguje už dosť dlho. Najmä kvôli tomu, že tu pevná linka iba ťažko chytá signál" mrkol na mňa a obišiel ma.


Ale skôr ako stihol odísť z haly, prehovorila som. "Keď nefunguje, povedz mi ako je možné, že sa sem práve niekto dovolal?" opýtala som sa ho bez toho, aby som zmenila smer môjho pohľadu. Stále som takmer zúfalo hľadela do steny a pokúšala sa upokojiť svoje trasúce nohy. Boli ako zo želatíny a jediný stabilný bod bol stolík, o ktorý som sa opierala celou váhou.
 

13 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama